O krok bližšie

Tak, už je to konečne tu!

Môj posledný semester na vysokej škole, posledné mesiace vo Švédsku. Obzerám sa späť za tým, čo bolo. 

V tento deň pred piatimi rokmi, vo februári 2015, som kráčala ráno na Vysokú školu muzických umení a bola som ohodlaná, ba presvedčená, že sa stanem herečkou. Videla som sa na doskách divadla a to ma napĺňalo radosťou. Avšak táto svietivá predstava veľmi rýchlo zhasla. Pamätám sa, ako som sa po neúspešných prijímačkách prechádzala po uličkách Starého mesta a dumala, čo ďalej so životom. Čakala ma maturita a ja som nevedela, kým vlastne chcem byť, kým sa mám stať, čo by ma bavilo. Život mi ponúkol psychológiu. Tá ku mne prišla krásnou náhodou a ja nemôžem byť spokojnejšia. Hoci bakalárske štúdium nebolo úplne med lízať a FSEVka má ešte naozaj obrovský priestor na vylepšenie, dalo mi to základ k tomu, aby som sa dokázala posunúť ešte o kúsok ďalej. Celý tretí ročník sa niesol v duchu príprav na odchod zo Slovenska. Preklady dokumentov, overovanie vysvedčení, certifikát z angličtiny, vyplňovanie prihlášok. Do toho písanie bakálarky, skúškové obdobia, štátnice a obhajoby. Nebudem vám klamať, dosť trošku mi vtedy kvapkalo na karbid. Nad vodou ma držala predstava nového života, dobrodružstiev, objavovania ďalšieho kúta sveta. A taktiež kvalitnejšieho vzdelania. Bolo však nesmierne ťažké opustiť rodinu, priateľov, nechať všetko za sebou a prísť do novej krajiny s (takmer) ničím v rukách. 

Február 2020 

Necelé dva mesiace po začatí novej dekády. Začiatok roka bol celkom náročný, Dolores ma bola navštíviť a robiť mi zo života peklo. To však už hádam ustalo. Ukončila som posledný semester predmetov a teraz ma čaká posledný krok, diplomová práca. Ku podivu ju nevnímam ako strašiaka, čo na mňa vrhá svoj dlhý tieň, naopak. Cítim sa byť pripravená, a na písanie i výskum sa veľmi teším. K tomuto pozitívnemu dojmu z nastávajúcej výzvy prispelo viacero vecí. Prvou je, že som si tému práce vymyšľala sama, a tak sa môžem skutočne venovať tomu, čo ma baví, a čo ma úprimne zaujíma. O mojej téme - ASMR - sa chystám spraviť samostatný článok. Druhou vecou je to, že za posledný rok a pol som napísala nespočetne veľa prác, tvorilo to gro celého štúdia. Prvé odovzdané zadania boli napísané veľmi neisto a kostrbato, predsa len som nikdy predtým v inom ako vo svojom jazyku akademicky nepísala. Postupom času sa však zlepšovala kvalita môjho písania a aj moje sebavedomie v tejto sfére. Nie nadarmo sa hovorí Practice makes perfect :) Práve preto sa dnes cítim na napísanie diplomky dostatočne pripravená. Poslednou vecou, a veľmi zásadnou, sú učitelia. Odkedy som nastúpila na Mid Sweden University, nestretla som sa s iným ako s priateľským, a najmä skromným prístupom učiteľov. Či sa jedná 'len' o doktoranda alebo o profesora, ktorý je citovaný v knihách z povinnej literatúry, všetci sú ochotní pomôcť, nepozerajú na študentov z vysoka (ako bolo na FSEV úplne štandardné), žiadnu otázku nepovažujú za hlúpu. Ako keby sa zotrela akákoľvek bariéra a rozdiely medzi žiakmi a učiteľmi. Všetci smerujeme k jednému, a to je poznanie. Načo teda robiť rozdiely? Tento prístup ma nesmierne teší a bolo by skvelé, ak by sme ho uplatňovali i na Slovensku. Vidím totiž, aký má účinok na mňa. Podnecuje vo mne túžbu sa ďalej vzdelávať, odhaľovať skryté, rozvíjať sa. V ideálnom svete by takýto účinok mala mať každá škola.

Nachádzam sa teda o krok bližšie. K titulu, k novému (a trošku desivému) životu potom. O krok bližšie k budúcnosti. Verím, že to bude stáť za to :)

    Fork*