Knihy mojich dní - Kvety pre Algernona

Tento článok venujem knihe, ktorá sa mi po prečítaní usadila hlboko do duše, a ktorá mi tiež ukázala pár nových perspektív pri nazeraní na svet, poskytla priestor sa poriadne vyslziť pri dojemných scénach, a zároveň vo mne vyvolala intenzívne, miestami až nepríjemne zimomravé pocity. 

Knihy takéhoto typu si užívam plnými dúškami. Hoci sa počas čítania občas u mňa striedajú emócie ako na šialenej hojdačke, avšak práve to spôsobuje, že tento typ knihy je pre mňa atraktívnym. Daniela Keyesa som doteraz ako autora kníh vôbec neregistrovala, a niet sa čo čudovať - počas svojho života napísal len niekoľko krátkych noviel, pričom len Algernon bol preložený do češtiny a slovenčiny. Keyes napísal pôvodne i Kvety pre Algernona len ako krátku novelu, tú však mal potrebu rozšíriť a využiť jej potenciál, a tak vznikol tento 280 stranový skvost.

Kvety pre Algernona

Táto kniha vás prenesie vo forme denníkových zápisov do mysle hlavnej postavy - Charlieho Gordona - ktorý má IQ 68. Charlie má záujem sa naučiť čítať a písať v predstave, že mu to umožní stať sa múdrym, a to ho v konečnom dôsledku dovedie k tomu, aby si našiel kamarátov a stal sa obľúbeným. Jeho motivácia byť múdrym zaujala učiteľku v škole pre retardovaných, ktorú Charlie navštevuje, a postupom času sa mu naskytá možnosť sa vďaka experimentálnom zákroku v mozgu stať múdrejším. Charlie - hoci sa zákroku úprimne bojí - je však presvedčený, že by mu umožnil žiť lepší život, a preto s ním nakoniec súhlasí. Doktori mu nariadia zapisovať si správy o pokroku, do ktorých máme ako čitatelia náhľad od samého začiatku. Charlie sa usilovne trápi so zapisovaním vlastných myšlienok na papier, hoci gramatika a používanie akejkoľvek interpunkcie či komplexnejších vetných skladieb je pre neho veľký oriešok. Prevedie nás úskaliami, cez ktoré sa prediera človek s jeho statusom a nízkym intelektom, dozvedáme sa o naivných predstavách o živote a o svete (napríklad že múdri ľudia sú  automaticky obľúbení a šťastní), alebo o zážitkoch s priateľmi z pekárne, kde pracuje ako pomocník. 

Po vykonaní zákroku v jeho mozgu začínajú v správach o pokroku byť vidno zmeny v Charlieho spôsobe vyjadrovania, v skladbe viet i gramatike. Zmena je postupná a nenáhlivá, sám Charlie neverí a spočiatku nezaznamenáva, že by sa nejaké zmeny uňho vôbec diali. Postupom času je však pokrok čoraz badateľnejší, vety naberajú komplexnosť a celková rétorika dosahuje u Charlieho čoraz vyššiu úroveň. Ruka v ruke s nadobúdajúcou múdrosťou sa však začínajú vyplavovať na povrch i rôzne problémy, s ktorými sa Charlie musí pasovať.

Príbeh ďalej čitateľovi ponúka úžasnú paletu zážitkov, no najmä bohato opísaných myšlienkových a emocionálnych pochodov. Pri čítaní sa vám z času na čas od napätia zatají dych, inokedy sa nahneváte napríklad pri vernom zobrazení neprávosti, alebo dojmete tak, že sa vám po lícach skotúľa pár sĺz. Keyes vyskladal tento (v mojom ponímani) originálny príbeh veľmi pútavo, primerane dynamicky, a najmä nekompromisne.

Pár úryvkov, ktoré mi vyvŕtali menšiu dieru do hlavy (pun intended):

"To bolo predtým, ako ku mne mama zmenila postoj. Teraz si uvedomujem, že to bolo preto, lebo ešte nevedela, či Norma (Charlieho sestra, pozn.) nebude ako ja. Až neskôr, keď si bola istá, že jej modlitby boli vyslyšané, a Norma preukazovala známky normálnej inteligencie, sa hlas mojej mamy zmenil. Nielen jej hlas, ale aj dotyk, jej pohľad, jej bytosť - všetko sa zmenilo. Akoby sa vymenili magnetické póly a to, čo kedysi priťahovalo, odrazu odpudzovalo. Teraz chápem, že keď Norma v našej záhrade začala rozkvitať, zmenil som sa v matkiných očiach na burinu, ktorá smela existovať, len kým ju nebolo vidieť, v kútoch a na tmavých miestach."

"Mnoho ráz som čítal svoje rané správy o pokroku a videl som svoju negramotnosť, detinskú naivitu, myseľ s nízkou inteligenciou, ktorá sa z tmavej miestnosti cez kľúčovú dierku pozerala na jagavé svetlá tam vonku. V snoch a spomienkach vidím, ako sa Charlie šťastne a neisto usmieva, kým ľudia okolo neho rozprávajú. Dokonca aj v svojej obmedzenosti som vedel, že som menejcenný. Ostatní mali niečo, čo mne chýbalo - niečo, čo mi bolo odopreté. V svojej mentálnej slepote som uveril, že to malo čosi spoločné a čítaním a písaním, a bol som si istý, že keby sa mi podarilo osvojiť si tieto shopnosti, získal by som aj inteligenciu. 

Dokonca aj slabomyseľný človek chce byť ako ostatní ľudia."

"Stal sa z teba cynik."

"To nie je celkom pravda. No zistil som, že samotná inteligencia nič neznamená. Na univerzite sa inteligencia, vzdelanie a vedomosti stali modlami. No teraz už viem, že ste všetci prehliadli jednu vec: inteligencia a vzdelanie, ktoré nezjemnia ľudský cit, nie sú nič hodné."

Vždy na knihách oceňujem, ak majú schopnosť zaujať v mojej pamäti pevné miesto. Kvety pre Algernona je kniha, ktorá si svojim zaujímavým a veľmi citlivo vyskladaným príbehom takéto miesto jednoznačne vyslúžila. Hoci od prečítania prebehlo už zopár týždňov, častokrát spomínam na jednotlivé scény. Za akési posolstvo tohto príbehu považujem to, aby sme sa k sebe správali ohľaduplne, bez ohľadu na status v spoločnosti alebo úroveň intelektu. 

Všetci sme len ľudia.

Adel