List

Milá Dolores,

musím sa Ti priznať, Tvoje návštevy mi dávajú slušne zabrať. Neviem ako to robíš, že sa vždy do môjho života primotáš v tých najmenej vhodných chvíľach. Viem, viem, pravdepodobne Ťa nikto nemal možnosť naučiť, ako to chodí pri návštevách, že sa najpr treba ozvať, aby som sa na Tvoj príchod vedela pripraviť. Tak Ti dohováram teraz, drahá Dolores, slušné mravy vravia, že treba podať echo predtým, ako k niekomu vtrhneš. Nachystala by som pre Teba izbu v mojej hlave, a urobila Ti miesto na policiach v skrini. Pripravila by som si pre Teba nejaký program, pretože Ty vždy prichádzaš s dosť zvláštnymi nápadmi, ktoré sa mi veľmi nepozdávajú.

Zvykneš ku mne vtrhnúť ako víchor, a častokrát narobíš neporiadok tak veľký, že ho musím spratávať celé mesiace. Občas len na to, aby si mohla opäť nečakane prísť a znova všetko rozhádzať. Budem úprimná, sú chvíle, kedy sa mi po Tvojom bordeli upratovať nechce. Kedy mám chuť vzdať sa seba, nechať Ti voľnú ruku, nestarať sa. A tiež mám niekedy chuť Ti povedať 'Zostaň. Usaď sa tu, staň sa mnou. Ja už nevládzem.' Nevieš si asi ani predstaviť, ako veľmi ma dokážeš vyčerpať. Cítim sa po Tvojom odchode ako prázdna škrupinka. Ťuk-ťuk, ozvena, prázdno, ničota. A treba všetko skladať odznova. 

Samozrejme, asi si neuvedomuješ, čo mi týmito eskapádami spôsobuješ. Inak by si sa takto (hádam) nesprávala. 

Rada by som s Tebou uzavrela dohodu. Pakt o neútočení. Potešilo by ma, ak by sme vedeli náš vzťah o čosi zlepšiť, pretože takto to nefunguje. Vadí mi Tvoja falošnosť a neustále manipulovanie. Pri každom stretnutí ma presviedčaš, že to tentokrát bude iné, že mi už nebudeš v živote páchať šarapaty. Mojej hlúpej naivite to očividne stačí, pretože Ti na to takmer vždy skočím. A keď už Ti pootvorím dvierka, rýchlo sa prešmykneš dnu a urobíš presne, presne to isté, čo naposledy. Chodíš popri mojich starostlivo usporiadaných veciach a najprv omylom do niektorej z nich sotíš, o inú sa potkneš. Spočiatku mi to nevadí, chodím za Tebou a rýchlo napravujem tieto drobné škody, mávnem nad tým rukou. No potom sa odrazu prestávaš kontrolovať, a schválne začneš zhadzovať veci z poličiek, vyťahovať zo šuflíkov a všetko rozhadzuješ okolo seba. Vtedy len stojím a v nemom úžase sa dívam na tvoj tantrum. Vidieť Ťa sa takto chovať ma priková na miesto a ja sa nedokážem vôbec pohnúť, a tak nemám inú možnosť, len sa bezmocne prizerať na to, ako sa z priestoru v mojej hlave, ktorý sa snažím denne kultivovať, stáva vojnová zóna. Nedokážem Ti vzdorovať, pretože neviem, ako na Teba. Skúšala som už všetko. krčať, byť prísna, ale aj ísť na Teba nežne, milo, tichým hláskom sa ti snažiť dohovoriť. Nič. Nada, nefunguje to na Teba. Keď už nezostane miesto, ktoré by nezastihol Tvoj záchvat, zastaneš. Zadívaš sa na mňa, povýšenecky a posmešne. Ja som sa medzičasom zošuchla popri stene na zem a po tvári mi stekajú slzy. Prejdeš okolo mňa, otvoríš dvere a ešte mi pred odchodom venuješ jeden pohŕdavý pohľad. Pripadám si vtedy ako úplná troska, a aj ňou v tej chvíli som. Odídeš, neunúvaš sa za sebou ani len zavrieť dvere, a dnu tak začne fúkať studený vietor, ktorý rozvieva veci porozhadzované po miestnosti.

Takže, drahá Dolores. Pred ďalšou návštevou sa ozvi. Stačí pár chvíľ predtým, než prídeš. Keď už to musí byť, nech mám aspoň možnosť sa na Teba pripraviť. Nemám Ťa rada, poviem ti to rovno. Nepáči sa mi, čo robíš. Viem však, že sa ešte budeme vídať, kým prídem na spôsob, akým Ťa natrvalo odoženiem, a Ty už nebudeš mať potrebu sa mi vŕtať do života. Dúfam, že to bude čoskoro.

Tak sa zatiaľ maj.

   Fork*