Skryté v mysli

Každé ráno obliekam si samú seba, a hoci koža mi je známa, v duši stále občas tápam.

Ponáram sa striedavo do vody vo vani a do melódií v hudbe. Poctivo si triedim myšlienky, aby som ich ráno opäť našla zamotané v jednej neforemnej guči.

Kto by to bol povedal, že život bude raz takýto. Neviem si zvyknúť na život počas pandémie, robí zo mňa iného človeka, ale ja neviem, kým sa stávam.

Cítim sa unavená a spoza okna vo vlastnej hlave sledujem svet naokolo. Rúško mi ako keby zahalilo v niečom i zrak, často sa nevyznám v ľuďoch ani v tom, co sa deje vôkol mňa. Včerajší deň zdá sa byť na míle vzdialený, a dnešok predsa neviem polapiť.

Z času na čas, keď sa zadívam na svoje ruky pri robení kávy, zdá sa mi, akoby ani neboli moje. A ako keby môj sluch, keď počúvam hudbu, bol niekoho iného. Prikrývam si uši dlaňami a snažím sa zakotviť v prítomnosti. Občas si neviem spomenúť na pocity, ktoré mi inak boli dôverne známe.

S jeseňou ku mne prichádza veľa spomienok a mnoho pekných všedností, ktoré tak veľmi ľúbim. Vôňa nahnitých planých jabĺčok po okrajoch poľných cestičiek. Šušťanie listov pod podrážkou čižiem, plazivá hmla prichádzajúca spolu s chladom na večer i ráno. Vietor v korunách pomaly opadávajúcich stromov. Každý deň voní trochu inak a ja si užívam túto podzimnú mozaiku. Zhlboka vdychujem jeseň a opatrne vydychujem svoje obavy z budúcnosti.

Občas sa prepadám do čiernej prázdnoty a inokedy lietam hore mávajúc na pozdrav šarkanom vo vetre. Takou je pre mňa jeseň. Lomcuje dušou o dušu a hmlou jemne prikrýva môj terajší svet.

Adel*